Fenomén outsider (3)

Třetí díl slovenského dokumentu Fenomén outsider s podtitulem Dokumenty o párení věnovaný slovenskému spisovatelovi Pavlovi Hrúzovi.


Pavel Hrúz sa narodil v rodine krajčíra a vzdelanie získaval v Banskej Bystrici (1955-1959, elektrotechnická a spojárska priemyslovka) a v Bratislave (Elektrotechnická fakulta SVŠT v Bratislave). V roku 1964-1968 pracoval ako elektroinštalatér v Banskej Bystrici, robotník v pivovare v Rimavskej Sobote, technik vysielača na Kráľovej Holi. Od roku 1968 sa stal redaktorom v Matičnom čítaní, odkiaľ ho v roku 1971 prepustili. 1971-1974 bez zamestnania, 1974-1975 správca tenisových kurtov v Banskej Bystrici, 1975-1990 robotník, neskôr energetik v Stavoindustrii v Banskej Bystrici. Od roku 1990 pracoval v literárnej redakcii Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici.

Svoje prvé diela začal uverejňovať už počas stredoškolských štúdií v denníku Smer a neskôr aj v Mladej tvorbe. Debutoval knihou poviedkových čŕt zo študentského prostredia Dokumenty o výhľadoch (1966). Po roku 1972 publikoval len v samizdate (zbierku poviedok Zvuky ticha (1976), poviedky v samizdatovom zborníku Československý fejeton (1977)), na Slovensku mu znovu vychádzali knihy až po roku 1989, keď mu okrem nových prác vyšli i diela napísané a vydané ako samizdaty. V roku 1998 získal literárnu Cenu Dominika Tatarku. Je spoluautorom bedekru Banská Bystrica a okolie.

Vo svojich prózach sa sústredil na detail, rozprávanie o zdanlivo bezvýznamných témach, ale i ľuďoch, ktorí sú mimo „veľkého“ spoločenského diania, spravidla na pokraji spoločnosti, s úsilím o autentickosť prostredia a života, čomu podriaďoval aj výrazové prostriedky.


Pavel Hrúz o sebe

Z gruntu srdca si myslím, že chudák spisovateľ (hoci už medzičasom grafoman) by sa nemal vzdať svojho daru zápornej entropie. Vzdať by sa mal akurát tak vševedúcnosti a poúčania, mal by maskovať všetky fikcie a dávať čitateľovi čoraz väčšie šance na spolutvorbu. (A hlboko schovať nástojčivý pocit, že nadväzuje dialóg s nemou tvárou)… Beletristi si väčšinou berú na paškál priemerného človeka. A je to zvyčajne redaktor, architekt. Zvyčajne rozvedený, má problém s manželským trojuholníkom. O tom je 90% literatúry. No a mne ide o tých 10 percent, o tých iných ľudí, o nepriemerných. O ktorých si myslíme, že sú úplne iní, že sú asociálni. Oni žijú tou esenciou, čo je v každom z nás, ibaže my nechceme klesnúť tak hlboko. Ale sme ešte väčšie beštie ako oni. A o tom nechceme vedieť a nechceme o tom ani písať. Ak má komunikácia naplniť svoju definíciu, tak by, samozrejme, mala niečo odovzdať. Odovzdáva informáciu. Čiže ja ako dobrá anténa vysielam. Netuším, kto ma ako vysielač prijíma. Ale je dosť veľká pravdepodobnosť, že niekto chtiac-nechtiac niečo zachytí.


Alexander Halvoník o Pavlovi Hrúzovi

Pavel Hrúz patrí medzi najpozoruhodnejšie zjavy slovenskej prózy posledných desaťročí. Už jeho debut prekvapil odpatetizovaným výrazom, záujmom o spoločenskú vrstvu na periférii spoločnosti a maximálne koncentrovanou výpoveďou. Aj keď Hrúz takmer dvadsať rokov nesmel publikovať, tieto vlastnosti jeho prózy zásluhou pribúdajúcich autobiografických prvkov dozreli na literárny perfekcionizmus, aký nemá v slovenskej literatúre obdobu. Britký humor, úderné dialógy, tvarová zovretosť, štylistická a výrazová mnohovrstevnosť a významová mnohoznačnosť postihujú hlboké spodné prúdy v človeku a spoločnosti, odmietajúc mýty, ideológie a falošné ideály. Ľudia z Hrúzových poviedok a noviel vytvárajú bizarný, činorodý, neintelektuálny svet, v motivácii ich skutkov nepochybne pôsobí akýsi sebazáchovný či sebapresadzujúci princíp, ktorý im nebráni byť sebeckými, bezohľadnými a koristníckymi, ale aj bytostná túžba zachovať sa a nepodľahnúť konvenciám. Týmito vlastnosťami sa bizarné figúrky stroskotancov Hrúzových próz konfrontujú so strnulou spoločnosťou a dávajú jej vlastne lekcie z morálky, cti a živej autenticity. Hrúzovo magické rozprávačstvo postihuje rovnako najhlbšie vrstvy ľudskej psychiky ako aj globálnu spoločenskú atmosféru prostredníctvom náznakových príbehov odohrávajúcich sa v rozličných časových a štylistických vrstvách. Hrúzova próza sa takto stáva moderným vyjadrením deideologizovaného sveta a existenciálnych problémov civilizácie na konci racionalistického dvadsiateho storočia. A práve s vročením 2000 pridal Hrúz k svojmu beletristickému dielu knihu Bystrica v… tom, ktorá je literárnou montážou o jeho rodnom meste, o príhodách a zážitkoch jeho obyvateľov aj návštevníkov.


Napsat komentář

Vyplňte detaily níže nebo klikněte na ikonu pro přihlášení:

Logo WordPress.com

Komentujete pomocí vašeho WordPress.com účtu. Odhlásit /  Změnit )

Google photo

Komentujete pomocí vašeho Google účtu. Odhlásit /  Změnit )

Twitter picture

Komentujete pomocí vašeho Twitter účtu. Odhlásit /  Změnit )

Facebook photo

Komentujete pomocí vašeho Facebook účtu. Odhlásit /  Změnit )

Připojování k %s